AIKIDO

V Umení harmónie nikdy neútočíme. Útok je dôkazom, že sa človek nekontroluje.
Nikdy neutekáme pred akoukoľvek výzvou, ale nepokúšajte sa potlačiť alebo kontrolovať súpera neprirodzene.
Nechajte nech útočník použije spôsob, aký sa mu páči a potom s ním splynte.
Nikdy súpera nenaháňajte.
Morihei Ueshiba (1883-1969)

Termín aikido sa skladá z troch znakov:

„Ai“ – jednota, harmónia, súlad „Ki“ – energia, duch, vesmír „Do“ – cesta, spôsob života

Aikido je jedným z najmladších japonských bojových umení (vzniklo na začiatku 20.storočia), jeho korene siahajú až do 9.storočia
Zakladateľom Aikidó je Morihei Ueshiba (1883-1969), ktorý ho vytvoril spojením tradičných japonských bojových umení (najmä Daito ryu jujutsu a Yagyu ryu jujutsu). Na čisto fyzickej úrovni toto umenie využíva niektoré hody a páky odvodené z jiu-jitsu a niektoré ďalšie hody a techniky odvodené z kenjutsu. Aikido sa nesústreďuje na udieranie alebo kopanie súperov, skôr na využitie ich energie k získaniu kontroly nad nimi alebo ich odhodeniu od seba. Nie je to statické umenie, ale kladie veľký dôraz na pohyb a dynamiku pohybu.
Po bližšom spoznaní, cvičenci nachádzajú v aikido to, čo hľadajú. Či už sebeobrannú techniku, duchovné osvietenie, fyzické zdravie alebo mier mysle. O Sensei zdôrazňoval morálne a duchovné aspekty tohto umenia, prikladajúc veľkú váhu rozvoju harmónie a mieru. "Cesta harmónie ducha" je jedným zo spôsobov ako môže byť "Aikido" prekladané do slovenčiny.
Toto všetko platí i pre súčasné aikido, hoci rôzne štýly nezdôrazňujú duchovné aspekty rovnako. Hoci sa myšlienka bojovej disciplíny snažiacej sa o mier a harmóniu sa môže zdať paradoxnou, je to však najzákladnejšou zásadou tohto umenia.
Voľne preložené znamená aikido „cesta harmónie ducha“. Aikido nemá za cieľ zničenie protivníka. Snaží sa o nastolenie mieru medzi jedincami. Ozajstná genialita zakladateľa aikido Morihei Ueshibu je v tom, že dokázal vytvoriť súbor telesných techník odrážajúcich duchovné a duševné princípy.
Aikido sa tak stáva cestou harmónie. Ueshiba pochopil že ozajstné bojové umenia sa nezaoberajú hrubou silou, ale harmóniou a ki (ki – vnútorná energia). Učil žiakov, že správna obrana je zostať pasívny, že musia splynúť s protivníkom a stať sa súčasťou jeho agresívnej energie ešte skôr než ju obrátia proti nemu. Zatiaľ čo v jujutsu alebo jude obránca čaká na útok, aikido preferuje zásadu nebyť na mieste v momente útoku. Pri tréningu sa kladie dôraz na mier a harmóniu, ktorá vládne nad všetkým ostatným.

 

 

ŠTÝLY AIKIDO

 

Aikikai

Aikikai vedie Moriteru Ueshiba, vnuk Morihei Ueshiba. Tento smer je vyučovaný Medzinárodnou federáciou aikido - I.A.F. Taktiež sa označuje za hlavný smer aikido.
 

Iwama rju
Tento smer, ktorý vyučuje Morihiro Saito, vznikol v Iwama dojo, kde strávil veľkú časť života M. Ueshiba. Sensei M. Saito,že bol dlhý čas uči-deši O-senseia. Hovorý sa, že to bol študent ktorý strávil s O-senseiom najviac času, začal u neho študovať okolo roku 1946 a bol s ním až do jeho smrti. Veľký dôraz kladie na tréning so zbraňami. Ako sám tvrdí, snaží sa trénovať rovnako, ako trénoval O-sensei.

 

Joseikan
Založený Minoru Mochizukim, ktorý bol jedným z prvých študentov O-senseia. Hovorí sa, že bol tiež študentom Jigoro Kana, zakladateľa Džuda.

 

Jošinkan
Založený Gozo Šiodom. Sensei Šioda študoval u Ueshibu od polovice 30-tych rokov. Jošinkan patrí medzi tvrdšie smery aikido, kde nájdeme aj silové techniky. Údajne tento smer cvičia aj niektoré policajné zložky.

Šinšin Toicu Aikido
Založený Koiči Toheiom. Tohei kladie obrovský dôraz na pochopenie princípu Ki - energie. Tento smer sa radí medzi mäkšie štýly aikido.

Tomiki rju
Založený Kendži Tomikim. Tomiky bol jedným z prvých žiakov O-senseia a Jigoro Kana. Veril, že aikidu len prospeje zaradenie športových súťaží. To bol ale tiež hlavný dôvod rozporu medzi ním a O-senseiom, ktorý tvrdil, že v aikido nie je miesto pre súťaže. Tomiki rju je charakteristické súťažami a cvičením kata, ktoré sú presne dané.

 

Čo to vlastne AIKIDO je?

Aikido techniky využívajú pohyb, dynamiku a stavbu ľudského tela. Stratégia v aikido je založená na predpoklade, že útok je súperom (partnerom) darovaná energia, čo znamená, že hlavným energetickým zdrojom pre obranu je hybnosť partnera. Kuchynsky povedané - čím razantnejšie sa protivník vrhne do útoku, tým menej sily potrebuje obranca na jeho kontrolu a elimináciu. V súboji aikido je dôležité sa pohybovať mimo smeru útoku, čím môže obranca najlepšie neutralizovať protivníka.Pokiaľ sa súper nepohybuje a jeho spolupôsobenie s obrancom je statické, nemožno hovoriť o skutočnom aikido, pretože chýba výrazný pohyb a zmena jeho smeru. Avšak pri útoku z určitej bojovej vzdialenosti a postavenia sa súčasne pohybuje útočník aj obranca. V ďalšej fáze preberá obranca iniciatívu, stáva sa stredom pohybu a preto sa pohybuje oveľa úspornejšie ako súper, ktorého obranca vedie pohybom po krivkách, alebo obranca prinúti súpera, aby sa pohyboval vo vynútenom smere. Takmer každú útočnú akciu je možné neutralizovať vhodnou taktikou a stratégiou.
Najnápadnejším vonkajším znakom aikido pohybu je ľahkosť, s akou obranca útočníka kontroluje. Zdanlivo bez námahy je útočník navádzaný každým smerom. Jeho útočná energia sa však v okamihu rozplynie. To umožňuje kontrolu protivníkovho útoku od začiatku do konca. Obranca navádza útok do smeru, ktorý si sám želá. Dosiahne tým, že útočná telesná sila, nech je akákoľvek veľká, v konečnom dôsledku pôsobí proti útočníkovi samotnému. Takáto dokonalosť sa dá dosiahnuť dlhými rokmi cvičenia.
Moderné aikido zdôrazňuje vedenie pohybu po veľkých krivkách využívajúc odstredivú silu. Tieto formy pohybu sú najvhodnejšie k zjednoteniu sily útočníka a obrancu. Harmonické spolupôsobenie týchto spočiatku protichodných síl a ich dokonalá kontrola obrancom dávajú aikido jeho vlastnú tvár a dynamiku. Ak tieto sily pôsobia rovnakým smerom, je rozpor medzi útočníkom a obrancom odstránený. Technika aikido sa tak stáva dielom oboch síl. Aikido uprednostňuje výlučne princíp spolupráce pred princípom konfliktu. Telesný pohyb v aikido tiež možno chápať ako estetický fenomén, čím sa však môže stratiť pojem pravdivosti pochádzajúcej z reálneho nebezpečenstva.
Interpretácia a samotné ponímanie aikido je však výsostne individuálnou záležitosťou. Po slovensky - každý nech si cvičí, ako mu to vyhovuje a tak, aby bol šťastný. A kto by nechcel byť?! To platí aj v samotnej kolíske aikido a aj napriek jedinému zakladateľovi a veľkému učiteľovi Uešibovi si niektorí (a bolo ich dosť) jeho priami žiaci (časom aj ich žiaci) vytvorili svoje vlastné osobité štýly, ako aj vlastné dojo a vlastné organizácie. Je potrebné povedať, že tak, ako všade na svete, ani v Japonsku neboli a častokrát ani dnes nie sú vzťahy medzi predstaviteľmi rôznych škôl priateľské. Čo je však, podľa mňa, úplne v poriadku, veď nemusíme mať s každým nohy pod jedným stolom. Tu sú niektoré z najznámejších aiki-štýlov, ktoré sa postupne etablovali aj v západnom svete: „Yošinkan Aikido“ hlavný predstaviteľ a zakladateľ Gozo Šioda, „Tomiki Aikido“ Kendži Tomiki, „Šinšin Toicu Aikido“ Koiči Tohei, „Tendokan Aikido“ Kendži Šimizu, štýl „Iwama Aikido“ Morihiro Saito, „Yoseikan Budo“ Minoru Močizuki .